Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Stredovek

Prvá písomná správa o osídlení na území Blatnice je listina kráľa Kolomana, kde sa spomína, že zoborskí benediktíni majú tu dedinu Solomus-Sokolčie, dnes je to časť obce. Prvé písomné správy o Blatnici sú z 1. polovice 13. storočia, postupne písomné pramene pribúdajú. Na konci 13. storočia je postavené už aj jadro blatnického hradu s dvoma obrannými vežami nad strmým útesom kamenného brala do Gaderskej doliny. Údolím popod hrad šla „magma via“ veľká cesta z horného Nitrianska popod Vyšehrad cez Turiec smerom na sever do Sliezska do Poľska na Balt. Táto cesta bola významnou hlavne do konca 13. storočia, ale už začiatkom 14. storočia sa odklonila smerom na Príbovce a pokračovala inundačným územím rieky Turiec na Martin.

Pozoruhodný vývoj mali Sebeslavce, dedina stojaca tesne pod blatnickým hradom. Historicky sa táto dedina spomína už na začiatku 13. storočia pričom archeologickým výskumom je tu odložený románsky kostol z konca 11. storočia. Písomné zmienky o blatnickom hrade máme však až zo začiatku 14. storočia, kedy prakticky už nebol dôvod stavať tu hrad na ochranu hlavnej cesty.

Ešte v roku 1399 sa hrad spomína ako kráľovský v rukách panovníka Žigmunda ako „castrum nostrum regale“, ale už roku 1414 prešiel hrad do zálohu Pongráca z Liptovského Mikuláša. Postupne sa z kráľovskej dediny stáva obyčajná poddanská dedina. Chamtivosť prenájomcov gniavila hospodársky život v obci, akýkoľvek rozvoj tu stál na dlhé obdobie.

Blatnický hrad prechádzal z rúk do rúk a noví majitelia nemali záujem na zveľaďovaní majetku, potrebovali maximálne vyžmýkať poddaných a to sa im darilo. V prvej polovici 16.storočia sa do Turca dostali Révayovci, ktorí na dlhé storočia poznamenali hospodársky i politický život v Turčianskej župe, ako dediční župani. Roku 1539 tento rod dostal Blatnický hrad donáciou od panovníka Ferdinanda 1. Obec Blatnica sa vtedy spomína, že má 16 port a 7 chudobných obyvateľov a 4 opustené porty. Zemepánmi obce sa stali Révayovci. Obec mala vlastného richtára a prísažných. Z mien, ktoré sa vtedy v obci vyskytovali najčastejšie udávame Partak, Dyuk, Kossa, Krupec, Planka, Matejkovič, Presička, Petrovič, Spánik a Paulovič.

blatnica-hrad3

V druhej polovici 16. storočia po odchode premonštrátov prišli do Turca – Kláštora pod Znievom jezuiti. Zabezpečili zvýšenie príjmov vysielali zo svojich majetkov tzv. „državia“ poddaných formou podomového predaja vyrábaných liečivých olejčekov. Postupne sa táto živnosť tak rozmohla vďaka vhodným prírodným surovinám k výrobe liekov, množstvu destilačných prístrojov, ktoré vlastnili mnohé poddanské rodiny, že sa olejkárstvo stalo výnosným zdrojom obživy i ekonomického povzbudenia podnikateľských činností. Blatnickí olejkári sú známi už v 17. storočí, hlavne ale v 18. storočí, keď sa touto činnosťou v obci živilo vyše 100 domácností.

Začiatkom 19.storočia postupnými represívnymi opatreniami voči olejkárom sa títo začali preorientovávať na predaj drobného tovaru. Časom sa ale orientovali na cárske Rusko, kde postupne zakladali obchodné strediská a obchody v mestách. Z Blatnice na tomto obchode žilo vyše 70% ľudí, čo sa prejavilo aj v prestavbe obce, ktorá nastala už v 18.storočí. Obec navštevovaná častými požiarmi, ktoré znamenali vždy pohromu prešla na iný stavebný materiál- kameň a tehluPôvodné zrubové jedno a dvojpriestorové domy menili na výstavné hlavne architektonicky ale i hygienicky veľmi pokrokové objekty, kde bola hospodárska časť oddelená od obytnej časti. Pozoruhodné boli aj sypárne stavané okolo obcou tečúceho Gaderského potokaArchitektúra, ako svedectvo doby zanechala nám do dnešných dní od 18. storočia vyjadrený životný štýl, životný a filozofický názor obchodníkov- roľníkov.

Na konci 17. storočia sa do obce dostal rod Prónayovský, ktorý bol v hospodárskych službách Révayovcov a v týchto službách sa natoľko vzmohol, že tu získal nielen polnosti, ale postupne si tu postavili kúriu a neskôr i kaštieľ.

V 18. storočí boli v obci dve krčmy, dva mlyny a jedna píla. Blatnický hrad v majetku Révayovcov postupne chátral a stavebná kontrola, ktorú tu poslala turčianska župa r. 1673 skonštatovala, že hrad je v havarijnom stave a už sa neoplatí do hradu investovať. Pravda hrad ešte slúžil ako obytné sídlo vedľajším vetvám rodu i v 18.storočí, kedy postupne pustol. Chátra postupne i kostolík sv. Ondreja pod hradom v Sebeslavciach, o ktorý sa istý čas preli katolíci s evanjelikmi.Po roku 1709 bol definitívne pririeknutý katolíkom, ale keďže týchto bolo čo do početnosti málo, farnosť sa pri kostole neobnovila.

socha-sv-ondreja-zo-sebeslaviecDrevená socha sv. Ondreja zo Sebeslaviec

Obec Blatnica po celý stredovek bola sídlom jedného zo štyroch okresov Turčianskej župy. Podľa počtu obyvateľov Blatnica patrila medzi relatívne veľké obce, veď pri sčítaní obyvateľov župy roku 1785 tu žilo 1 015 ľudí, pričom Martin ako sídlo župy mal 1 061 obyvateľov. Bolo tu vtedy 157 domov, v ktorých žilo 209 rodín, z toho 83 roľníkov ale až 131 domkárov- inquilinov a subinquilinov. Podľa posledného sčítania v roku 1991 mala Blatnica 850 obyvateľov. V súčastnosti je to 1048 obyvateľov - rok 2022.

Významného úspechu z podomového obchodu dosiahli viaceré rodiny. Duchajovci mali obchody v Čite, Blagoveščensku, Nerčinsku a v Charbine. Ľuptákovci mali spoločný obchod vo Vitimsku pri rieke Lene, neskôr v Bodajbo. Ján a Jozef Haľamovci mali obchody v Turkestane, v Kokande a Samarkande. Z obce koncom 19. storočia sa sťahovali aj do USA a z týchto vysťahovalcov vynikli bratia Siakeľovci ako filmári prvého slovenského Janošíka.